„Tak čo, aká bola nemčina?“ Vyzvedá Kika. V jej hlase cítim mierne obavy. Rozhodla som sa, že tentoraz ju nenechám v strese až do poslednej hodiny, kedy majú nemčinu oni.
„Pohodka, jak vždy,“ samozrejme, nikto sa nikdy nedozvie, ako som sa triasla od strachu, „celú hodinu sme brali novú látku. Taká blbosť, no veď uvidíš.“
Nedá mi to, aby som sa pochválila.
„To som brala pred piatimi rokmi,“ a zatvárim sa pyšne.
„Ty Mickey Mouse jeden,“ zachechtá sa Kika. Mira náš vysoko inteligentný rozhovor ignoruje. Naša prítomnosť jej však neuniká.
„Čo bolo za domácu zo sloviny?“
„Všestranný jazykový rozbor,“ odpoviem múdro.
Kika len vyvalí oči. Takisto odpovie veľmi múdro: „Čo?!“
Spustím rehot.
„To vážne?!“
Opäť nastupujem ja.
„Kika, Kika... Na tvojom mieste už sedím na zadku, mne to vyšlo na dve a pol strany.“
Tentoraz sa nebráni.
„Požičaj mi zošit, rýchlo!“
Na to som bola pripravená. Hodím jej ho na lavicu a ona v ňom začne zúrivo listovať. „Saša rýchlo mi daj pero!“
Na toto som teda pripravená nebola.
„Ale vrátiš.“
„Jasné...“
Tak toto bude nesmierne zábavná prestávka...
2. diel, kapitola III.
10.11.2007 17:59:39
Zatiaľ celý život deriem školské lavice...
Alebo o tom, ako by som sa bez kamarátov nezaobišla.
Komentáre