Bolo to na konci minulého školského roku, v deň vysvedčenia. V čiernej sukni, bielej blúzke a s čistými jednotkami som kráčala vedľa spolužiakov po meste. Bol horúci slnečný deň, niekde okolo obeda, slnko pieklo ako bláznivé a ja už som sa nemohla dočkať, kedy sa dostaneme niekam do chládku.
Konečne sme došli k bráne.
"No že už sme tu!" Kričala do telefónu moja najlepšia kamoška. Zrejme už aj jej začalo byť horúco. "Otvorte!" Nejako podvedome som si začala pospevovať...
Tak otvor bránu, lebo ju rozbijem... Zvyšok čakateľov sa ku mne ako správni parťáci samozrejme pripojili.
Konečne sme sa dostali dnu. Tú úľavu si nedokážete ani predstaviť. Dostať sa zo štyridsať stupňovej horúčavy do chladnej chodby! Až sa mi zdalo, že som pocítila záchvev studeného vánku.
A tak sme šliapali hore do bytu kamaráta môjho spolužiaka. Nikdy po mne nechcite vysvetlenia vzťahov v našej triede. Radšej.
Vošli sme do bytu. V kamarátovej izbe bolo nasardinkovaných cez desať ľudí, všetko moji spolužiaci (teda až na samotného kamaráta-domáceho, a jeho brata) až som si robila starosti, kam sa len my, štyria noví príchodníci zmestíme.Veselá nálada sa dala priam krájať. Kto by sa čudoval, adolescenti predsa oslavovali koniec školského roka a začiatok prázdnin! Inak ako s fľašou farebného sa to samozrejme nedalo. A tak sa chlastalo. Ani som sa nestihla pridať.
Sotva sme za sebou zabuchli dvere. Akurát som sa vyzúvala, keď sa ozvalo klopanie na dvere.
´Čo to?´ Pomyslela som si. ´Všetci sme už predsa tu!´
Otvorila som.
Predo mnou stál nejaký pán v hnedej koženej bunde (musel ísť v aute s veeeľmi dobrou klimatizáciou!) a akosi milo sa na mňa pozeral. Skrátka nejaký ujo, ktorého som predtým nikdy v živote nevidela.
"Dobrý deň!" Za svoju slušnú výchovu vďačím rodičom.
"Dobrý." Ou, aký slang!
A usmieval sa. Aj ja som sa usmiala.
"Idete sem?" Ešte stále stál predo dvermi a vyzeral, že by asi teda dnu ísť chcel. Milujem rečnícke otázky.
Jeho úsmev sa rozšíril.
"No rád by som. Môžem?" Usmial sa až tak veľmi a od srdca, že to skoro vyzeralo, že sa zo mňa smial.
Pootvorila som dvere, ešte viac som sa usmiala a spolu s pokynom ruky som zo seba vypustila tú nezabudnuteľnú hlášku:
"Tak poďte ďalej!"
-------------------------------------------------------------------------------------------------
Z izby vyšiel spolužiakov kamarát, ktorý v tomto byte býval.
"Ahoj, oci, ty už si tu?"
Komentáre