Čítaš moje myšlienky...

              „Príjemnú nemčinu!“
Zahulákam na Kiku a odoberám sa na obed. Ona sa zmohne len na zdvihnutí prostredník. Jasné, bojí sa, nemá síl sa so mnou hádať. Pred nemčinou sa bojí každý. „Aj ja ťa mám rada!“
Dodám a ponáhľam sa za Mirou.
„Aký je dnes lístok?“
Mám ich asi dvadsať v šiestich rôznych farbách a som úplne mimo.
„Neviem, ja idem na náhradný.“
Jasné. Mira vždy chodí na náhradný.
„Dúfam že, nebude dlhá rada, o dvadsať minút mi ide bus, taže ak zase dva kilometre ta sa na to vykašlem.“ 
                                                                                                                                                                                                               Teraz už viem, prečo mám zo slovenčiny také známky. Moja snaha rozprávať tak, aby ma kamošky rozumeli, ničí moje vedomosti. Ale ta čo už?